Prvy hriech /Asseke
Příběh z Assekeho mládí.
Bol som vyčerpaný. Hlavu som mal zvesenú a díval som sa len na zem pod sebou. Mal som pocit, že celá zem aj so zvyškom sveta sa mi pohybuje a vlní ako hladina vody v rieke. Nevedel som, kde som ani kam idem, len som neústale robil jeden krok za druhým. Som unavený. Už sú to tri noci, čo som niečo zjedol.
So skleným pohľadom som sa rozhliadol okolo v snahe nájsť niečo, čo by aspoň na chvíľu zamestnalo môj žalúdok. Samozrejme, som nič nevidel.
Slnko zapadalo a na oblohe sa ukazovali prvé hviezdy. Padol som na zem vyčerpaný a hladný. Nedokázal som sa už ani pohnúť. Vlastne som už ani nedokázal udržať oči otvorené.
Nemal by som tu ležať. Musím sa schovať, inak ma niečo zožerie. Vadilo by to? Nebolo by jednoduchšie umrieť? Nechcem umrieť. Prečo? Prečo sa nechcem vzdať života? Ak čoskoro nenájdem niečo podzub aj tak umriem.
Z myšlienok ma vyrušil zvuk šuchotu opadaného lístia. Otvoril som oči. Po slnečnom svetle nebola ani pamiatka. Miesto toho ho nahradilo mesačné svetlo splnu (ůplnku). Nevládal som sa postaviť a tak som sa len doplazil do tieňa najbližšieho keru.
Znovu sa ozvalo zašuchotanie opadaného lístia neďaleko mňa. To už ma ale nezaujímalo. Jednoducho som zavrel oči a nechal svoju myseľ upadnúť do temnoty bezvedomia.
,,Myslíš si, že je živý? Nevyzerá, že by sa niekedy prebudil." ozval sa neznámy hlas, ktorý sa mi vkradol do podvedomia. Znel tak strašne ďaleko a pritom som mal pocit, že je blízko.
,,Hej, tati! Pohol sa! On sa pohol!" znovu sa ozval ten hlas. Tentokrát znel, oveľa zreteľnejšie a bližšie.
Uvedomil som si, že cítim pachy. Pachy neznámych vlkov. Otvoril som oko. Môj zrak bol zastrený. Všetko v okolí vyzeralo ako mix farebných škvŕn. Bol som unavený. Nechcel som sa prebrať. Telo som mal ťažké, ako keby bolo z kameňa. Chcel som sa vrátiť do tej temnoty, kde nebolo nič. Žiaden pocit hladu, žiadna bolesť, žiadne starosti spojené so životom, len pokoj, ticho a nekonečná tma.
Jedná škvrna sa pohla a cítil som, že na tváry cudzí dych. Znovu som zavrel oči a otvoril. Škvrny začali naberať tvar a postupne sa meniť v okolie, ako môj zrak začal pomaly zaostrovať.
Predomnou bolo hnedo-sivé vlča. Akurát bolo v tej polohe, ktorú používalo každé hravé vlča. Hlava na zemi medzi prednými labkami, zatiaľ čo zadok bol vztýčený vysoko dohora s vrtiacim sa chvostom. Oči mu jasne svietili zvedavosťou a šibalstvom.
Vedľa neho som videl veľké laby dospelého vlka. Natočil som hlavu, aby som toho vlka mohol lepšie vidieť. Bol rovnako sfarbený. Musel to byť otec toho vlčaťa.
,,Ako sa cítiš?" spýtal sa pokojným príjemným hlasom plným starostlivosti.
Otvoril som ústa v pokuse o odpoveď, ale jediné čo z nich vyšlo bol zvuk, ktorý znel ako stonanie umierajúceho vlčaťa, čo vlastne bola pravda. V duchu som vedel, že umieram.
Vlk sa otočil a odišiel niekam mimo môj dohľad. Za okamih sa vrátil a predomňa niečo dopadlo. Bol to kus králika. Bezmyšlienkovite som sa k nemu priplazil a začal som z neho trhať kúsky mäsa, ktoré som hltal. Čerstvé mäso. Už som na tú chuť zabudol.
,,Vyzerá, že mu ten králík chutí." prehovorilo radostne vlča, ktoré si ma stále zvedavo prezeralo.
,,To je dobré. Znamená to, že má šancu." prehovoril spokojne vlk.
,,Hej, kto si? Čo sa ti stalo? Odkiaľ si prišiel?" začalo ma vlča zasypávať otázkami pričom ma začalo očuchávať.
,,Narsi, nechaj ho, nech sa pokojne naje a odpočinie si." napomenul ho vlk.
Vlča sklopilo uši a odstúpilo odomňa. Napriek tomu, že som ich počul, nevenoval som im pozornosť. Zvíťazil nadomnou hlad, ktorý rástol každým dňom, v ktorom som nenašiel nič na jedenie. Hneď, ako som pocítil, že je môj žaludok plný, prišla na mňa únava a ja som okamžite zaspal.
Okolo mňa sa rozliehali zvuky boja. Stál som pred vstupom do jaskyne a díval sa na ten výjav predo mnou. Vlci našej smečky bojovali medzi sebou. Všade bolo počuť zavýjanie, vrčanie bojujúcich vlkov, skučanie zranených alebo umierajúcich vlkov. Zvuky bleskov, výbuchov, úderov a dopadov elementov. Všetky tieto zvuky sa miešali dohromady a niesli sa po horských stráňach.
Pribehla ku mne silueta vlčice. Nedokázal som rozoznať jej tvár, ale vedel som, že je to niekto mne blízky. ,,Asseke! Počúvaj ****! Musíš utiecť! Zamier na juh. Nikde sa nezastavuj. Hneď ako to skončí, tak si ťa nájdem, ****. Teraz ale rýchlo bež!" Jej hlas bol naliehavý so stopou zúfalstva.
Nechápavo som sa na vlčicu díval. Niečo som hovoril. Vlčica sa obzrela k bojisku. Práve v tom okamihu do nočnej oblohy vyleteli mohutné biele plamene, doprevádzané zvukom umierajúcich vlkov, ktorých ten plameň pohltil.
Bol to nádherný plameň. Bol tak, žiarivý a pritom chladný. Bol ako sneh, okolo nás, ktorý ale začal byť zmáčaný krvou padlých. Biely oheň obklopený nočnou oblohou a krvavo červeným snehom.
,,Počúvaj ****. Musíš utiecť. **** vyhráva. Ak sa stane alfou, tak ťa zabije, aby mal istotu, že sa vyhne pomsty potomkov mŕtvych, ktorí ostali verní."
Biely záblesk zahalil všetko okolo. Keď zmizol utekal, utekal som dole po skalnej cestičke. Zastavil som sa a zahľadel sa naspäť. Videl som čierne siluety vlkov bojujúcich vo svetle toho nádherného plameňa. Všetko náhle potemnelo a obklopila ma tma.
Otvoril som oči. Predo mnou sa nachádzal stále ten kus králika. Pomaly som sa postavil a podišiel k nemu. Zistil som, že včera napriek svojmu hladu som nezjedol z neho viac ako štvrtinu. Chystal som sa pokračovať v jedení, ale zarazil som sa. Bol som hladný? Možno. Vydrží mi ten kúsok aspoň na ďalšie dva dni? Pravdepodobne. Šanca, že možno ďalšie tri dni nenájdem žiadne jedlo? Vysoká.
Zaprel som nutkanie sa pustiť do toho mäsa. Uvedomil som si, že som smädný. Rozhliadol som sa okolo seba. Bol som zmätený, že som sa nachádzal v neznámej jaskyni. Nemal som tušenie ako som sa sem dostal. Spomenul som si na to vlča a toho vlka. Rozhliadol som sa znova po jaskyni snažiac sa ich nájsť. Jaskyňa bola prázdna. Bol som sám.
Pomaly som sa priblížil k východu. Chcel som zistiť, kde som. Zistil som, že som niekde v lese. Všade okolo sa nachádzali nory. Vyzeralo to, že jaskyňa v ktorej som sa nachádzal, bola jediná v okolí. Bol vytvorená z troch obrovských skalných masívov. Medzery medzi nimi vytvorili jaskyňu. Mach na kamennom povrchu musel utesniť škáry a tak nehrozilo, že by do nej zatekalo.
Zbadal som niekoľko vlkov, ktorý sa prechádzali po okolí. niektorí len ležali a užívali si nič nerobenie. Zbadal som skupinku vĺčat, ktoré sa spolu hrali. Naháňali sa zápasili spolu.
,,Takže, už si sa prebral?" ozval sa povedomý hlas. Patril tomu vlku, čo mi dal kúsok králika. Práve prichádzal k jaskyni.
Podvedome som sa stiahol a udržiaval som si odstup.
Vlk sa zastavil a zamyslene si ma prezeral. ,,Ako dlho si sám?" Jeho hlas bol pokojný bez akejkoľvek známky nebezpečenstva.
Mlčal som. Nechcel som odpovedať. Vlastne ani som nemal odpoveď na jeho otázku. Už som prestal počítať noci. Na niektoré dni si ani nedokážem spomenúť.
,,Ako sa vlastne voláš? Neviem, ako ťa mám oslovovať. Pochybujem, že "dieťa" by sa ti páčilo."
Zamyslel som sa. ,,Asseke." odpovedal som mu nakoniec.
Vlk pokýval hlavou. ,,Ja som El d' Ho. A môj syn sa vola Aler Twi." predstavil sa vlk a pri zmienke jeho syna sa pozrel na skupinku na vĺčat, ktoré sa tam hrali.
Ubehli tri mesiace, čo ma sem priviedol El d' Ho. Za tu dobu som zistil, že El d' Ho je alfa tejto smečky. Spoznal som dokonca aj jeho brata Orn dy' Ho. Bol to beta smečky a pobočník alfy. V neprítomnosti svojho brata mal on plnú moc nad smečkou.
Obaja bratia dozerali na moju výuku lovu a prežitia. Po prvom mesiaci zistil Orn dy' Ho, že som obdarený mágiou, konkrétne že som obdarený silou vládnuť vzduchu.
Moja mágia bola samozrejme slabá. Okrem slabého vetríka, som nedokázal nič. Sám by som považoval túto silu za zbytočnú, ale presne v tomto bode mi beta najviac pomáhala. Orn dy' Ho ma naučil, ako maskovať svoj pach a ako zbierať vzduch v okolí do jediného malého miesta a až po dostatočnom stlačení ho vypustiť v jedinom bode. Sila zadržiavaného vzduchu posílila silu vetra dostatočne, aby som takto mohol niečo zabiť.
Začínala obleva a ja som práve cvičil pod dohľadom bety.
,,Myslím si, že si sa naučil dosť na to, aby si prežil." prehovoril Orn dy' Ho.
,,Stále to trvá pridlho." odpovedal som unavene.
Vlk sa pobavene zasmial. ,,Neustálym cvičením sa to zlepší. Som rád, že sme to stihli. Takto sa nemusím obávať, že umrieš od hladu." prehovoril zo zreteľnou úľavou v hlase.
Nechápavo som sa na neho pozrel. Nerozumel som mu. Nechcel som tomu rozumieť.
Vlk sa posadil a smutne sa pozrel na oblohu. ,,Bolí ma srdce ti to povedať, ale chcem, aby si bol pripravený. Zajtra nastáva rovnodennosť. Dni a noci budú rovnako dlhé. Práve v tento deň naša smečka posiela prebytočných vlkov preč. Tohto roku to budú dvaja vlci." jeho hlas bol smutný a cítil som, ako každým jeho slovom mi rastie v žalúdku balvan. ,,Vlci sa volia smečkou. Prepáč maličký, ale ty nie si z našej smečky. Tvoje meno je tým pádom isté." dodal a venoval mi pohľad plný bolesti a smútku.
Neveriacky som na neho hľadel. Bol som rád, že nie som sám. Alfa ma zachránil pred smrťou od hladu a teraz po troch mesiacov budem vyhaný? To nemohla byť pravda. Chystal som položiť otázku, ale Orn dy' Ho vedel, čo sa ho chcem spýtať ešte skôr, ako z môjho hrdla vyšlo čo i len jediné slovo.
,,Áno, môj brat by ťa mohol ochrániť od tohto osudu, ale neurobí to. Nie si jeho syn. Viem o čom hovorím. pred dvoma rokmi takto bol vyhnaný môj syn. Brat ale ani nepohol jediným svalom, aby ochránil svojho synovca." jeho hlas bol plný hnevu a znechutenia z vlastného brata.
To bol pre mňa šok. El d' Ho a Orn dy' Ho spolu vychádzali ako máloktorí bratia.
Vlk sa vrátil pohľadom na oblohu. ,,Prepáč maličký. Ja by som sa ťa na bratovom mieste zastal. Zistil som, ale že brat vyberá len tých, ktorí by predstavovali riziko pre jeho syna. Ešte sa totiž u neho neprejavila mágia."
Nastalo ticho. Cítil som, ako niečo vo mne sa láme. ,,Keby som bol alfou, tak sa o teba postarám ako o vlastného syna, ale alfou je môj brat. Jediný spôsob, akoby som sa mohol stať alfou, je smrť terajšej alfy, môjho brata. On ale neumrie, samozrejme ak by ho náhodou niekto v noci nezabil."
Moje telo ztuhlo. Moju myseľ ovládla hrôza. Predstava, že by alfa, ten alfa, ktorý sa k nemu choval s otcovskou láskou, bol zavraždený, bola strašná.
Vlk sa postavil a vybral sa k táboru smečky. ,,Využi čas na vypilovanie nedostatkov. Ja si idem ľahnúť do jaskyne."
Ostal som tam sám ochromený tým čo som počul. Mal som byť vyhnaný. Nechcel som tomu veriť. Vybral som sa do jaskyne alfy. Musel som sa ho na to spýtať. Rozbehol som sa k jaskyni.
El d' Ho sa vrátil až dávno po západe slnka. Mesačný svit ůplnku osvetlovalo vchod jaskyne. Aler, jeho syn, už spal. El d' Ho sa na mňa pobavene pozrel. ,,Myslel som si, že už budeš spať." Jeho hlas bol pokojný a nenaznačoval nič o tom, čo ma malo čakať zajra.
,,Orn mi povedal, že zajtra je zvláštny deň." prehovoril som nervózne. Stále som nemohol uveriť tomu, že by som musel to tu opustiť.
Alfa sa na mňa prekvapene pozrel a ja som videl svetielko nádeje, že je to len výmysel. ,,Som prekvapený, že ti to brat povedal. Áno, zajtra je zvláštny deň. Zajtra nás opustia dvaja vlci, aby sa vydali na púť." prehovoril. Cítil som ako každým slovom sa do mňa zabodol kus ľadu. ,,Mal by si ísť už spať."
Nezmohol som sa čo i len na jediné slovo. Len som prikývol a vybral sa k miestu, kde spal alfov syn. Vyhostia ma. Vyhostia.
Nemohol som zaspať. Hlavu som mal plnú myšlienok. Hlasy alfy a jeho brata mi zneli v hlave. Smrť terajšej alfy. ozval sa Ornov hlas v mojej hlave.
Prudko som otvodil oči. Srdce mi bušilo ako splašené. Trvalo notnú chvíľu kým som sa upokojil. Pozrel som sa na vlka, ktorý ma zachránil a zároveň sa ma chystal vyhnať. Nechcel som to a Orn povedal, že nedovolí ma vyhnať.
Rozhodol som sa. Sústredil som sa a začal zbierať vzduch do malej guľôčky. Bolo ťažké a zdĺhavé. Cítil som, ako každou minútou strácam pomaly energiu.
Alfa sa pohol. Stuhol som, v očakávaní, že som ho prebudil. Alfa ale len zmenil polohu pričom pootvoril ústa. To bola moja šanca. Vedel som, že moja mágia ho nedokáže zraniť cez kožu. Vložil som guľôčku stlačeného vzduchu do úst až k hrdlu. Sústredil som sa na jeden bod a nechal guľôčku v tom bode uvoľniť.
Prudký nápor vzduchu prešiel krkom až k pľúcam. Tie tento nápor a množstvo nezvládli a tým následkom sa roztrhali.
Alfa sa s jediným bolestivým fňuknutím prebudil. Nechápal, čo sa stalo. Pozrel sa mi do očí. Jeho pohľad bol plný agónie s jedinou otázkou. Prečo? Jeho telom lomcovali kŕče, pri snahe tela nadýchnuť sa. Nahňať vzduch do pľúc, ktoré už neexistovali. Z úst sa valila krv.
Za pár okamihov sa alfa prestal hýbať a v očiach mal len prázdny pohľad. Až teraz som si uvedomil, že sa trasiem a tečú mi slzy. Otočil som sa a bežal som sa Orn dy' Hom, vlkom ktorému som práve zabil brata a urobil z neho alfu.
,,Takže môj brat je mŕtvy a ty si ho zabil." hovoril pokojne. Vystrašene som prikývol. Netušil som ešte plný dopad toho, čo som vykonal.
Orn dy' Ho sa začal smiať. Nebol to veselý smiech. Bol desivý. Plný víťazstva a radosti zo smrti svojho brata.
,,Výborne, takže môj brat je konečne mŕtvy. Konečne získam to, čo mi ukradol." Vydesene som sa na neho hľadel. Vôbec som ho nepoznával. Bol tak, iný.
Pozrel sa na mňa plný pobavenia a výsmechu. ,,Budem hádať. Zabil si dúfajúc, že keď sa stanem alfou, tak ťa ochránim pred vyhnanstvom. Poviem ti vtip, maličký. Žiadne vyhnanstvo není. Zajtra sa totiž majú zvoliť dvaja vlci, ktorý sa vyberú na polročnú výpravu do sveta a potom sa vrátia zocelení s vedomosťami, ktoré by sa tu nemohli naučiť. Myslíš si, že by poslali teba? Niekoho, kto ledva niečo zvládne so svojím elementom?"
Práve sa svet okolo mňa roztočil a s hlasným rinčaním sa roztrieštil. Zabil som niekoho, kto mi zachránil život, len aby som pomohol niekomu, kto ma využil.
,,Za tvojú pomoc ťa musím samozrejme odmeniť. Dám ti meno prekliaty vietor. Trest za zabitie alfy je samozrejme smrť bez ohľadu na vek či postavenie vlka. Noc ešte nedosiahla polovice, takže ti dám radu. Uteč. Bež, ako najrýchlejšie dokážeš. Nezastavuj, neobhliadaj sa. Ak totiž zistia ostatní, čo si spáchal, tak ti pôjdu po krku." jeho hlas bol čoraz temenjší. Podvedome som začal ustupovať.
,,Na čo čakáš? Bež! Utekaj!"
Otočil som sa a rozbehol sa preč. Už zase! Zase utekám z miesta, ktoré bolo mojím domovom! Prečo?! Prečo musím kvôli mocichtivosti znovu utekať! Stať sa alfou. Len kvôli tomu? Preklínam všetkých, ktorí potom prekliatom postavení túžia!
Bol som vyčerpaný. Hlavu som mal zvesenú a díval som sa len na zem pod sebou. Mal som pocit, že celá zem aj so zvyškom sveta sa mi pohybuje a vlní ako hladina vody v rieke. Nevedel som, kde som ani kam idem, len som neústale robil jeden krok za druhým. Som unavený. Už sú to tri noci, čo som niečo zjedol.
So skleným pohľadom som sa rozhliadol okolo v snahe nájsť niečo, čo by aspoň na chvíľu zamestnalo môj žalúdok. Samozrejme, som nič nevidel.
Slnko zapadalo a na oblohe sa ukazovali prvé hviezdy. Padol som na zem vyčerpaný a hladný. Nedokázal som sa už ani pohnúť. Vlastne som už ani nedokázal udržať oči otvorené.
Nemal by som tu ležať. Musím sa schovať, inak ma niečo zožerie. Vadilo by to? Nebolo by jednoduchšie umrieť? Nechcem umrieť. Prečo? Prečo sa nechcem vzdať života? Ak čoskoro nenájdem niečo podzub aj tak umriem.
Z myšlienok ma vyrušil zvuk šuchotu opadaného lístia. Otvoril som oči. Po slnečnom svetle nebola ani pamiatka. Miesto toho ho nahradilo mesačné svetlo splnu (ůplnku). Nevládal som sa postaviť a tak som sa len doplazil do tieňa najbližšieho keru.
Znovu sa ozvalo zašuchotanie opadaného lístia neďaleko mňa. To už ma ale nezaujímalo. Jednoducho som zavrel oči a nechal svoju myseľ upadnúť do temnoty bezvedomia.
,,Myslíš si, že je živý? Nevyzerá, že by sa niekedy prebudil." ozval sa neznámy hlas, ktorý sa mi vkradol do podvedomia. Znel tak strašne ďaleko a pritom som mal pocit, že je blízko.
,,Hej, tati! Pohol sa! On sa pohol!" znovu sa ozval ten hlas. Tentokrát znel, oveľa zreteľnejšie a bližšie.
Uvedomil som si, že cítim pachy. Pachy neznámych vlkov. Otvoril som oko. Môj zrak bol zastrený. Všetko v okolí vyzeralo ako mix farebných škvŕn. Bol som unavený. Nechcel som sa prebrať. Telo som mal ťažké, ako keby bolo z kameňa. Chcel som sa vrátiť do tej temnoty, kde nebolo nič. Žiaden pocit hladu, žiadna bolesť, žiadne starosti spojené so životom, len pokoj, ticho a nekonečná tma.
Jedná škvrna sa pohla a cítil som, že na tváry cudzí dych. Znovu som zavrel oči a otvoril. Škvrny začali naberať tvar a postupne sa meniť v okolie, ako môj zrak začal pomaly zaostrovať.
Predomnou bolo hnedo-sivé vlča. Akurát bolo v tej polohe, ktorú používalo každé hravé vlča. Hlava na zemi medzi prednými labkami, zatiaľ čo zadok bol vztýčený vysoko dohora s vrtiacim sa chvostom. Oči mu jasne svietili zvedavosťou a šibalstvom.
Vedľa neho som videl veľké laby dospelého vlka. Natočil som hlavu, aby som toho vlka mohol lepšie vidieť. Bol rovnako sfarbený. Musel to byť otec toho vlčaťa.
,,Ako sa cítiš?" spýtal sa pokojným príjemným hlasom plným starostlivosti.
Otvoril som ústa v pokuse o odpoveď, ale jediné čo z nich vyšlo bol zvuk, ktorý znel ako stonanie umierajúceho vlčaťa, čo vlastne bola pravda. V duchu som vedel, že umieram.
Vlk sa otočil a odišiel niekam mimo môj dohľad. Za okamih sa vrátil a predomňa niečo dopadlo. Bol to kus králika. Bezmyšlienkovite som sa k nemu priplazil a začal som z neho trhať kúsky mäsa, ktoré som hltal. Čerstvé mäso. Už som na tú chuť zabudol.
,,Vyzerá, že mu ten králík chutí." prehovorilo radostne vlča, ktoré si ma stále zvedavo prezeralo.
,,To je dobré. Znamená to, že má šancu." prehovoril spokojne vlk.
,,Hej, kto si? Čo sa ti stalo? Odkiaľ si prišiel?" začalo ma vlča zasypávať otázkami pričom ma začalo očuchávať.
,,Narsi, nechaj ho, nech sa pokojne naje a odpočinie si." napomenul ho vlk.
Vlča sklopilo uši a odstúpilo odomňa. Napriek tomu, že som ich počul, nevenoval som im pozornosť. Zvíťazil nadomnou hlad, ktorý rástol každým dňom, v ktorom som nenašiel nič na jedenie. Hneď, ako som pocítil, že je môj žaludok plný, prišla na mňa únava a ja som okamžite zaspal.
Okolo mňa sa rozliehali zvuky boja. Stál som pred vstupom do jaskyne a díval sa na ten výjav predo mnou. Vlci našej smečky bojovali medzi sebou. Všade bolo počuť zavýjanie, vrčanie bojujúcich vlkov, skučanie zranených alebo umierajúcich vlkov. Zvuky bleskov, výbuchov, úderov a dopadov elementov. Všetky tieto zvuky sa miešali dohromady a niesli sa po horských stráňach.
Pribehla ku mne silueta vlčice. Nedokázal som rozoznať jej tvár, ale vedel som, že je to niekto mne blízky. ,,Asseke! Počúvaj ****! Musíš utiecť! Zamier na juh. Nikde sa nezastavuj. Hneď ako to skončí, tak si ťa nájdem, ****. Teraz ale rýchlo bež!" Jej hlas bol naliehavý so stopou zúfalstva.
Nechápavo som sa na vlčicu díval. Niečo som hovoril. Vlčica sa obzrela k bojisku. Práve v tom okamihu do nočnej oblohy vyleteli mohutné biele plamene, doprevádzané zvukom umierajúcich vlkov, ktorých ten plameň pohltil.
Bol to nádherný plameň. Bol tak, žiarivý a pritom chladný. Bol ako sneh, okolo nás, ktorý ale začal byť zmáčaný krvou padlých. Biely oheň obklopený nočnou oblohou a krvavo červeným snehom.
,,Počúvaj ****. Musíš utiecť. **** vyhráva. Ak sa stane alfou, tak ťa zabije, aby mal istotu, že sa vyhne pomsty potomkov mŕtvych, ktorí ostali verní."
Biely záblesk zahalil všetko okolo. Keď zmizol utekal, utekal som dole po skalnej cestičke. Zastavil som sa a zahľadel sa naspäť. Videl som čierne siluety vlkov bojujúcich vo svetle toho nádherného plameňa. Všetko náhle potemnelo a obklopila ma tma.
Otvoril som oči. Predo mnou sa nachádzal stále ten kus králika. Pomaly som sa postavil a podišiel k nemu. Zistil som, že včera napriek svojmu hladu som nezjedol z neho viac ako štvrtinu. Chystal som sa pokračovať v jedení, ale zarazil som sa. Bol som hladný? Možno. Vydrží mi ten kúsok aspoň na ďalšie dva dni? Pravdepodobne. Šanca, že možno ďalšie tri dni nenájdem žiadne jedlo? Vysoká.
Zaprel som nutkanie sa pustiť do toho mäsa. Uvedomil som si, že som smädný. Rozhliadol som sa okolo seba. Bol som zmätený, že som sa nachádzal v neznámej jaskyni. Nemal som tušenie ako som sa sem dostal. Spomenul som si na to vlča a toho vlka. Rozhliadol som sa znova po jaskyni snažiac sa ich nájsť. Jaskyňa bola prázdna. Bol som sám.
Pomaly som sa priblížil k východu. Chcel som zistiť, kde som. Zistil som, že som niekde v lese. Všade okolo sa nachádzali nory. Vyzeralo to, že jaskyňa v ktorej som sa nachádzal, bola jediná v okolí. Bol vytvorená z troch obrovských skalných masívov. Medzery medzi nimi vytvorili jaskyňu. Mach na kamennom povrchu musel utesniť škáry a tak nehrozilo, že by do nej zatekalo.
Zbadal som niekoľko vlkov, ktorý sa prechádzali po okolí. niektorí len ležali a užívali si nič nerobenie. Zbadal som skupinku vĺčat, ktoré sa spolu hrali. Naháňali sa zápasili spolu.
,,Takže, už si sa prebral?" ozval sa povedomý hlas. Patril tomu vlku, čo mi dal kúsok králika. Práve prichádzal k jaskyni.
Podvedome som sa stiahol a udržiaval som si odstup.
Vlk sa zastavil a zamyslene si ma prezeral. ,,Ako dlho si sám?" Jeho hlas bol pokojný bez akejkoľvek známky nebezpečenstva.
Mlčal som. Nechcel som odpovedať. Vlastne ani som nemal odpoveď na jeho otázku. Už som prestal počítať noci. Na niektoré dni si ani nedokážem spomenúť.
,,Ako sa vlastne voláš? Neviem, ako ťa mám oslovovať. Pochybujem, že "dieťa" by sa ti páčilo."
Zamyslel som sa. ,,Asseke." odpovedal som mu nakoniec.
Vlk pokýval hlavou. ,,Ja som El d' Ho. A môj syn sa vola Aler Twi." predstavil sa vlk a pri zmienke jeho syna sa pozrel na skupinku na vĺčat, ktoré sa tam hrali.
Ubehli tri mesiace, čo ma sem priviedol El d' Ho. Za tu dobu som zistil, že El d' Ho je alfa tejto smečky. Spoznal som dokonca aj jeho brata Orn dy' Ho. Bol to beta smečky a pobočník alfy. V neprítomnosti svojho brata mal on plnú moc nad smečkou.
Obaja bratia dozerali na moju výuku lovu a prežitia. Po prvom mesiaci zistil Orn dy' Ho, že som obdarený mágiou, konkrétne že som obdarený silou vládnuť vzduchu.
Moja mágia bola samozrejme slabá. Okrem slabého vetríka, som nedokázal nič. Sám by som považoval túto silu za zbytočnú, ale presne v tomto bode mi beta najviac pomáhala. Orn dy' Ho ma naučil, ako maskovať svoj pach a ako zbierať vzduch v okolí do jediného malého miesta a až po dostatočnom stlačení ho vypustiť v jedinom bode. Sila zadržiavaného vzduchu posílila silu vetra dostatočne, aby som takto mohol niečo zabiť.
Začínala obleva a ja som práve cvičil pod dohľadom bety.
,,Myslím si, že si sa naučil dosť na to, aby si prežil." prehovoril Orn dy' Ho.
,,Stále to trvá pridlho." odpovedal som unavene.
Vlk sa pobavene zasmial. ,,Neustálym cvičením sa to zlepší. Som rád, že sme to stihli. Takto sa nemusím obávať, že umrieš od hladu." prehovoril zo zreteľnou úľavou v hlase.
Nechápavo som sa na neho pozrel. Nerozumel som mu. Nechcel som tomu rozumieť.
Vlk sa posadil a smutne sa pozrel na oblohu. ,,Bolí ma srdce ti to povedať, ale chcem, aby si bol pripravený. Zajtra nastáva rovnodennosť. Dni a noci budú rovnako dlhé. Práve v tento deň naša smečka posiela prebytočných vlkov preč. Tohto roku to budú dvaja vlci." jeho hlas bol smutný a cítil som, ako každým jeho slovom mi rastie v žalúdku balvan. ,,Vlci sa volia smečkou. Prepáč maličký, ale ty nie si z našej smečky. Tvoje meno je tým pádom isté." dodal a venoval mi pohľad plný bolesti a smútku.
Neveriacky som na neho hľadel. Bol som rád, že nie som sám. Alfa ma zachránil pred smrťou od hladu a teraz po troch mesiacov budem vyhaný? To nemohla byť pravda. Chystal som položiť otázku, ale Orn dy' Ho vedel, čo sa ho chcem spýtať ešte skôr, ako z môjho hrdla vyšlo čo i len jediné slovo.
,,Áno, môj brat by ťa mohol ochrániť od tohto osudu, ale neurobí to. Nie si jeho syn. Viem o čom hovorím. pred dvoma rokmi takto bol vyhnaný môj syn. Brat ale ani nepohol jediným svalom, aby ochránil svojho synovca." jeho hlas bol plný hnevu a znechutenia z vlastného brata.
To bol pre mňa šok. El d' Ho a Orn dy' Ho spolu vychádzali ako máloktorí bratia.
Vlk sa vrátil pohľadom na oblohu. ,,Prepáč maličký. Ja by som sa ťa na bratovom mieste zastal. Zistil som, ale že brat vyberá len tých, ktorí by predstavovali riziko pre jeho syna. Ešte sa totiž u neho neprejavila mágia."
Nastalo ticho. Cítil som, ako niečo vo mne sa láme. ,,Keby som bol alfou, tak sa o teba postarám ako o vlastného syna, ale alfou je môj brat. Jediný spôsob, akoby som sa mohol stať alfou, je smrť terajšej alfy, môjho brata. On ale neumrie, samozrejme ak by ho náhodou niekto v noci nezabil."
Moje telo ztuhlo. Moju myseľ ovládla hrôza. Predstava, že by alfa, ten alfa, ktorý sa k nemu choval s otcovskou láskou, bol zavraždený, bola strašná.
Vlk sa postavil a vybral sa k táboru smečky. ,,Využi čas na vypilovanie nedostatkov. Ja si idem ľahnúť do jaskyne."
Ostal som tam sám ochromený tým čo som počul. Mal som byť vyhnaný. Nechcel som tomu veriť. Vybral som sa do jaskyne alfy. Musel som sa ho na to spýtať. Rozbehol som sa k jaskyni.
El d' Ho sa vrátil až dávno po západe slnka. Mesačný svit ůplnku osvetlovalo vchod jaskyne. Aler, jeho syn, už spal. El d' Ho sa na mňa pobavene pozrel. ,,Myslel som si, že už budeš spať." Jeho hlas bol pokojný a nenaznačoval nič o tom, čo ma malo čakať zajra.
,,Orn mi povedal, že zajtra je zvláštny deň." prehovoril som nervózne. Stále som nemohol uveriť tomu, že by som musel to tu opustiť.
Alfa sa na mňa prekvapene pozrel a ja som videl svetielko nádeje, že je to len výmysel. ,,Som prekvapený, že ti to brat povedal. Áno, zajtra je zvláštny deň. Zajtra nás opustia dvaja vlci, aby sa vydali na púť." prehovoril. Cítil som ako každým slovom sa do mňa zabodol kus ľadu. ,,Mal by si ísť už spať."
Nezmohol som sa čo i len na jediné slovo. Len som prikývol a vybral sa k miestu, kde spal alfov syn. Vyhostia ma. Vyhostia.
Nemohol som zaspať. Hlavu som mal plnú myšlienok. Hlasy alfy a jeho brata mi zneli v hlave. Smrť terajšej alfy. ozval sa Ornov hlas v mojej hlave.
Prudko som otvodil oči. Srdce mi bušilo ako splašené. Trvalo notnú chvíľu kým som sa upokojil. Pozrel som sa na vlka, ktorý ma zachránil a zároveň sa ma chystal vyhnať. Nechcel som to a Orn povedal, že nedovolí ma vyhnať.
Rozhodol som sa. Sústredil som sa a začal zbierať vzduch do malej guľôčky. Bolo ťažké a zdĺhavé. Cítil som, ako každou minútou strácam pomaly energiu.
Alfa sa pohol. Stuhol som, v očakávaní, že som ho prebudil. Alfa ale len zmenil polohu pričom pootvoril ústa. To bola moja šanca. Vedel som, že moja mágia ho nedokáže zraniť cez kožu. Vložil som guľôčku stlačeného vzduchu do úst až k hrdlu. Sústredil som sa na jeden bod a nechal guľôčku v tom bode uvoľniť.
Prudký nápor vzduchu prešiel krkom až k pľúcam. Tie tento nápor a množstvo nezvládli a tým následkom sa roztrhali.
Alfa sa s jediným bolestivým fňuknutím prebudil. Nechápal, čo sa stalo. Pozrel sa mi do očí. Jeho pohľad bol plný agónie s jedinou otázkou. Prečo? Jeho telom lomcovali kŕče, pri snahe tela nadýchnuť sa. Nahňať vzduch do pľúc, ktoré už neexistovali. Z úst sa valila krv.
Za pár okamihov sa alfa prestal hýbať a v očiach mal len prázdny pohľad. Až teraz som si uvedomil, že sa trasiem a tečú mi slzy. Otočil som sa a bežal som sa Orn dy' Hom, vlkom ktorému som práve zabil brata a urobil z neho alfu.
,,Takže môj brat je mŕtvy a ty si ho zabil." hovoril pokojne. Vystrašene som prikývol. Netušil som ešte plný dopad toho, čo som vykonal.
Orn dy' Ho sa začal smiať. Nebol to veselý smiech. Bol desivý. Plný víťazstva a radosti zo smrti svojho brata.
,,Výborne, takže môj brat je konečne mŕtvy. Konečne získam to, čo mi ukradol." Vydesene som sa na neho hľadel. Vôbec som ho nepoznával. Bol tak, iný.
Pozrel sa na mňa plný pobavenia a výsmechu. ,,Budem hádať. Zabil si dúfajúc, že keď sa stanem alfou, tak ťa ochránim pred vyhnanstvom. Poviem ti vtip, maličký. Žiadne vyhnanstvo není. Zajtra sa totiž majú zvoliť dvaja vlci, ktorý sa vyberú na polročnú výpravu do sveta a potom sa vrátia zocelení s vedomosťami, ktoré by sa tu nemohli naučiť. Myslíš si, že by poslali teba? Niekoho, kto ledva niečo zvládne so svojím elementom?"
Práve sa svet okolo mňa roztočil a s hlasným rinčaním sa roztrieštil. Zabil som niekoho, kto mi zachránil život, len aby som pomohol niekomu, kto ma využil.
,,Za tvojú pomoc ťa musím samozrejme odmeniť. Dám ti meno prekliaty vietor. Trest za zabitie alfy je samozrejme smrť bez ohľadu na vek či postavenie vlka. Noc ešte nedosiahla polovice, takže ti dám radu. Uteč. Bež, ako najrýchlejšie dokážeš. Nezastavuj, neobhliadaj sa. Ak totiž zistia ostatní, čo si spáchal, tak ti pôjdu po krku." jeho hlas bol čoraz temenjší. Podvedome som začal ustupovať.
,,Na čo čakáš? Bež! Utekaj!"
Otočil som sa a rozbehol sa preč. Už zase! Zase utekám z miesta, ktoré bolo mojím domovom! Prečo?! Prečo musím kvôli mocichtivosti znovu utekať! Stať sa alfou. Len kvôli tomu? Preklínam všetkých, ktorí potom prekliatom postavení túžia!
Komentáře
Okomentovat